Človek.

Keď sa kreovala nová vláda v roku 2010, všimol som si nervózneho a neistého pána s trochu nemotorným postojom a koordináciou, ako sa motká medzi starými bardami s neuveriteľným rešpektom, pokorou.

Až mi ho bolo ľúto, keď som sledoval, ako sa do neho starí bardi navážajú a zosmiešňujú jeho politickú adolescentnosť.
Ako keby oni boli na začiatku iní.

Osobne mi prekážali posmešky typu „zo supermarketu do vlády“ a pod., ktoré mali naznačovať, že zo skladníka niekto vyrobil ministra. Isteže, usmial som sa aj ja. No na druhej strane som mal rešpekt pred Galkom ako pred každým absolventom matematicko-fyzikálnej fakulty UK. Absolvovanie tohto štúdia napovedalo, že hlupákom zrejme nebude.

Pán Galko si získaval sympatie tým, že sa zahryzol do nového prostredia bez ohľadu na posmešky a svoju prácu bral zrejme naozaj vážne. Hoci by mnohí namietali, že to bol skôr súcit, aký mávame s nemotorným roztomilým dieťaťom.
Prešlo obdobie, počas ktorého môže Galko, ako aj jeho oponenti bilancovať. Jeho sympatizanti určite ocenili snahu o trasparentnosť a úsporu peňazí v rezorte armády SR.

Ibaže čas ubehol ako voda a zabudol vôl, že teľaťom bol.

Narástlo sebavedomie a z roztomilého ministra Galka, ktorý sa zodpovedne venoval svojej práci a mlčal, keď sa „dospelí rozprávali“, vyrástol politik.

Dnes sa pán Galko necháva počuť (SME, 19.10.2011), že služobná veková hranica kariérneho politika 20 rokov a viac je automatickým dôvodom na získanie miestenky do politického krematória.

Ževraj takýto ľudia strácajú zmysel pre realitu, spojenie s občanmi, možno už zabudli, ako je to zarábať peniaze vlastnou hlavou v privátnych firmách, nejakým podnikaním.

A nie je to práve naopak?

Nebudem generalizovať, pretože to nie je možné. Čo človek, to intelekt, povaha, názor.

Myslím si však, že pán Galko sa hlboko mýli. Zásadne sa nestotožňujem s názorom, ktorým sa
znevažujú cenné skúsenosti, nadobudnuté kariérnym politikom.
Riadenie ústredného orgánu štátnej správy, členstvo vo vláde, riadenie vlády sú špecifické činnosti v špecifickom legislatívnom prostredí.

Obávam sa, že nie každý je schopný túto činnosť zvládnuť bez dôkladnej prípravy, alebo bez dlhoročnej praxe. Akokoľvek je podnikateľ šikovný, pohybuje sa v inom sektore, pre ktorý platia iné pravidlá. Riadenie orgánu štátnej správy má predsalen iné pravidlá, ako riadenie súkromnej firmy. Zďaleka to nie je len o všeobecných prvosemestrálnych poučkách z predmetu manažment.

Skutočne nechápem, prečo by mal vedieť politik vedieť zarábať v privátnych firmách, resp. nejakým podnikaním. Mnohí budú namietať, že by tak poznal prostredie, pre ktoré tvorí právny rámec a poriadok. Ja si skôr myslím, že politik je tam na to, aby bol schopný vypočuť podnikateľa a v reči úradníckej a zákona spracoval jeho požiadavky, prešiel s nimi prípravným procesom a ak návrhu nebude nič brániť, šup s ním do NR SR.

Čo sa kontaktu s občanmi týka, platí presný opak. Starý bard je buď zatratený, alebo obľúbený. Je proste známy a v kontakte s ľuďmi je takmer všade. V autoservise, v supermarkete i u holiča. Všade diskusia, otázky, ponosy i pochvaly.

Stabilita, starí bardi, noví žraloci

Patrím medzi zástancov stability. Asi to bude celkom prirodzené. Kto by mal rád nestabilitu a neistotu.
Kto je dnes zárukou stability? SDKU-DS, KDH, MOST-HID (síce nový subjekt, ale staré tváre) a SMER-SD?
Alebo je zárukou stability SOP, ANO či SaS?

Nehádajme, netipujme, nedomnievajme sa. Fakty hovoria za všetko.

Ľudia s napätím očakávali vstupom novej politickej strany na scénu pozitívne zmeny. No v histórii Slovenska to nikdy nedopadlo dobre. Revolučné myšlienky, nová krv. Zbytočne.
Jedine nové hádky, otrasy, nestabilita. Mám toho už po krk. Chcem stabilitu a pokoj.

S pribúdajúcimi rokmi si človek začína uvedomovať, o čom je vlastne ten konfucionizmus, ktorý má v Japonsku tak dlhú tradíciu. Je o.i. o úcte, rešpekte, poriadku a najmä hierarchii. Kým v Japonsku si človek buduje systematicky kariéru a nemôže jedného dňa skočiť zo strednej školy na post predstaviteľa orgánu štátnej správy, na Slovensku je všetko možné. Žiaľ na našu škodu.

Kradnem, kradneš, kradneme

Načúvajúc krčmovým rečiam, dospeli by sme k záveru, že kradnú všetci. Bez ohľadu na farbu.
S novou krvou prišiel vždy nový hlad. A čím viac sme niekoho počuli hovoriť o morálne, tým viac sa nás zmocňovali pochybnosti. V minulosti nájdeme príkladov dosť. Skutočne neviem, prečo by som si mal myslieť, že práve teraz je tomu inak.

Mám návrh, prameniaci z tohto poznania. Viacerí ho iste odsúdia a vo vnútri ho azda odsudzujem aj ja. No považujem ho za menšie zlo a  tak trochu za idealistický.
Ak teda vychádzam z toho, čo sa kade-tade šepká, že každá strana sa mala v minulosti „nabaliť“ (alebo aj nie, záleží na tom, kto čomu verí), tak potom si želám v politike starých bardov, ktorý sú finančne zabezpečení, skúsení, medzinárodne akceptovaní, zvyknutí na svoj spoločenský status, ktorí by nejakou hlúposťou určite stratiť nechceli.

Sú už o pár krížikov starší a verím, že vekom ubudla chuť na páchanie hlúpostí. Vekom sa totiž získavajú skúsenosti a mení sa názor a pohľad nielen na svet, ale predovšetkým na život.
Naopak, ako mnohokrát vidieť, viacerí galkovi starí bardi predstavujú zdravé politické jadro, ktoré je pre mňa akou-takou zárukou politickej stability, pokoja, istôt.

Hoci nevylučujem, že tentokrát to môže byť ináč, nemôžem si pomôcť, ale neoddiskutovateľným faktom je, že noví politickí žraloci nepriniesli nikdy Slovensku nič dobré.