Človek.

No a? Veď je to niečo úplne prirodzené.

Veď si len predstavme tú najprirodzenejšiu vec, aká môže byť: Idete do cukrárne a v chladničke s nanukmi vidíte časti ľudského tela.

A medzi lahodnými krémešmi a veterníkmi vidíme v presklennom chladiacom boxe mŕtvolu.

V nedeľu ráno si detičky posadajú pred televízne obrazovky a pozrú si svoje obľúbené rozprávky. Napr. „Ako ujo dokopal na smrť tetu“. Alebo inú. Lepšiu. „O Peťkovi, ktorý vypichol Paľkovi očko“. Večer si celá rodina sadá k televízií a spoločne sa spolu láskyplňe tisnú a pozerajú zábery, ako niekto vraždí deti, zvieratá. Ideálna rodinná idylka. Hneď všetkých obleje ten príjemný hrejivý pocit domova a rodiny a pritisnú sa k sebe ešte viac.

Dosť bolo bizardnosti?

Dnes si bežne môžu deti všetkých vekových kategórií pozrieť, ako bezcitné zviera prejde dvojročné čínske dievčatko nákladiakom, ako dievčatku ďalší nákladiak prejde cez nohy. Ako ľudia ignorujú zomierajúceho človeka. Dieťa!
(Už len spomienka na toto video u mňa vyvoláva šialené pocity beznádeje, zlosti, žiaľu)

Hitom serióznych mienkotvorných médií (ako sa zvyknú nazývať) sa stali fotografie a videá posledných hodín Muammara Gaddafiho. Násilie, ponižovanie, tyrania, krutosť, detaily vystaveného mŕtveho tela a zaobchádzanie so zajatcom ešte počas života. Zreteľné zábery na doráňanú tvár živého a neskôr mŕtveho.

Krv, devastácia človeka…

Má právo na kritiku ten, kto je schopný sa takéhoto konania dopustiť? Má právo na život ten, kto je schopný ho takýmto spôsobom vziať? Má právo niekto kritizovať tyraniu Gaddafiho, ak sa správa identicky, ak nie ešte horšie?

Len prosím, neargumentujte tvrdením, že smrť je prirodzenou súčasťou života. Veď predsa smrť sa dá prezentovať aj iným spôsobom, ako devastáciou ľudského tela!

Netvrďme, napr. v prípade vraždy Gaddafiho, že si niekto niečo zaslúžil a že je to exemplárny trest a ponaučenie! Pretože trestajúci sa v tom prípade dopúšťa rovnakého, ak nie horšie konania, z akého obviňuje svoju obeť.

Možno je to pre vás silná káva. Ale nie pre médiá. V snahe uloviť čitateľov a divákov neváhajú zverejňovať šokujúce zábery.  Zverejňujú ich s takou samozrejmosťou, s akou by sme mohli mŕtvolu vystaviť hneď vedľa krémešov v cukrárni.

Som zásadne proti. Nielenže je to šokujúce pre dospelého človeka a zanecháva to v ňom veľmi nepríjemný a zdrvujúci pocit. Čo však v prípade dieťaťa? Mnohým veciam nerozumie a v jeho nevinnej hlavičke  sa musí odohrávať vážny zmätok s nedoziernymi následkami. Nečudujme sa potom, keď sa jedného dňa začneme celkom prirodzene bodať nožom. Deti rodičov, rodičia deti. Mŕtvoly necháme pohodené na kraji cesty. No a? Veď je to tak prirodzené.

Drastické zábery do značnej miery otupujú sociálne vnímanie, citlivosť, súcit. Z uvedeného dôvodu napr. príslušníci represívnych jednotiek podstupujú prípravu, súčasťou ktorej je sledovanie autentických drastických záberov, návšteva pitevní a pod. Nie som psychológ, ale je mi jasné, že snahou je znížiť prah citlivosti a pripraviť napr. policajta na stretnutie s mŕtvym v praxi. Eliminovať skratovú reakciu.

Týmto príspevkom chcem podnietiť zamyslenie nad tým, čo v poslednej dobe vídam na internetových portáloch rôznych médií. Ako keby sa predbiehali, kto zverejní najväčšiu ohavnosť.

Fakt chceme tento prah znižovať vo všeobecnosti v spoločnosti? U detí?

Čo z nás vyrastie? A z našich detí? Vnúčat? Chladné stroje, ktoré nechajú na ulici skapať aj vlastnú mať?

PS: Čo som to za človeka, že napr. ja nechavam svoje deti bez dozoru za internetom? Správna reakcia. Mohol by som sa hrať na rovnejšieho z rovných a dušovať sa, ako milión ďalších „bohorovných“, že bez dozoru dieťa za internetom nenechávam. Ibaze prd makovy. Nie vždy sa to dá. Prístup na nevhodné stránky mam zabezpečený nielen cez službu providera, al aj nainštalovanými software. A hneď 2x. Ale zasadne predpokladam, že na tak serioznom portaly, ako je Pravda alebo Sme nič podobneho nenajdem. A ak to tam niekto zavesi, tak je naozaj taky problem po kliknuti zobrazit hrozbu TENTO MATERIAL OBSAHUJE DRASTICKE SCENY.
Neviem, ako iné deti, moje vedia, že majú túto stránku zavrieť.