Človek.

Ľavica, pravica, stred? Chaos! Časť I.

SaS, 99%, Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti

Z politiky a riadenia štátu sa na Slovensku stala zábava bohatých, alebo akási forma veľkopanského huncúctva. Zdá sa, ako keby sa stretli partie kamarátov, založili čosi ako politickú stranu a rozhodli sa, že idú “robiť” politiku.

Vznikajú z večera do rána a medzi členov príjmu buď hocikoho, alebo majú svojský a zvláštny kľúč, ktorý je obyčajným klišé bez štipky úprimnosti. Alebo azda sa tam aj niečo nájde, čo sa však neskôr ukáže ako snaha o moc, prejav ega, ješitnosti…túžby po uznaní.

Z čoho si má volič vybrať?

Následuje pokus o základnú inventúru politických strán, ktoré majú akú-takú šancu dostať svoje kone do parlamentu a ovplyvňovať veci verejné. V prvej časti sa venujem osobitnému politickému spektru ktoré by malo zodpovedať stredo-pravej ideologickej osi a majú mnoho spoločného.

SaS, 99%, Obyčajný ľudia a nezávislé osobnosti

Natíska sa nám skupina nevyprofilovaných strán, ktorej ide, zdá sa, o úplné pometenie voliča. Majú spoločného menovateľa: populizmus. Ak niekto nevie, čo populizmus znamená, nech si dá tú námahu a dozvie sa. Pochopí, prečo sú oprávnene ociachované prívlastkom “populistické”.  Jeden z výkladov tohto pojmu hovorí, že “populistický” je “zjednodušene podaný pre širokú verejnosť, bezohladne zameraný na efekt, demogagický”.  Mnohí majú pocit, že takéto strany vznikli ako dobrý “biznis plán” niekoľkých lídrov-spoločníkov, ktorých osvietil pocit morálky a verejného blaha. Máme uveriť, že sa vzdali dobrovoľne podnikania, dosahovania miliónových príjmov, luxusného života a rozhodli sa bojovať za plebs?

Strany sa vyznačujú prepracovanou kampaňou, využívaním informačných a komunikačných technológii. Ich členská základňa predstavuje z hľadiska početnosti jeden panelák petržalského sídliska. Je až šokujúce, že takéto strany dokážu byť úspešné. Je to odrazom nenáročnosti slovenského voliča a sociálnych sietí.

Koho reprezentujú?

Smutným mementom slovenskej politickej scény a voličov vôbec je fakt, že voliči sa rozhodujú takmer rovnako, ako zvieratá. Na základe pudov, inštinktov, ktoré u nich pestuje politická elita. Častokrát sa stane, že sympatizant takejto strany pozná farbu straníckeho loga, reklamu, jedného až troch lídrov. Pozná ich vyhlásenia typu “ľuďom prácu”, “žiadne dávky”, “svetový mier” a pod… Ó, aké úžasné a všeriešiace.

Ale akú prácu? Ak nie dávky, tak čo? Ak svetový mier, tak ako?
To už voliča strán, ktoré oslovujú jednoducho a jednoduchých ľudí netrápi. Volebný program nečítal, v politike sa vyzná na úrovni “pivnej konferencie”. Nezamýšľa sa nad vyhláseniami politikov.

Kedysi bolo výsadou liberálou, medzi ktorých sa tieto strany same radia, oslovovať stredné a vyššie skupiny mestskej inteligencie a podnikateľov. Podporovali vstup do EÚ a boli tolerantné k menšinám. Vyznávali individuálne práva, pojem solidarita v ich slovníku nerezonoval.

A dnes? Strany ani nevedia, koho oslovujú. Využívajú sociálne siete pre anonymnú, masovú  a heslovitú komunikáciu, nadháňajú do svojho košiara kohokoľvek. Ich politický program je zmesou základných fráz, je mne vyprofilovateľný. Je takpovediac všeľudový, každý si v ňom niečo nájde. Inteligenciu neoslovujú, pretože nemajú čím. Podnikatelia vedia svoje. Výrazne kritizujú europsku integráciu a ich predvolebné heslá a vyjadrenia sú takmer rasistické. Odmietajú zásahy štátu či už do ekonomiky, alebo sociálnej oblasti, upierajú právo na základné príspevky sociálne slabým, no nehanbia sa používať slovo “solidarita”.

Základným cieľom je dostať sa do NR SR. Ak by to mal byť program, je vyšpecifikovaný, strana vyprofilovaná a je zrejmé, o aký segment voliča bojuje a koho záujmy chce presadzovať a chrániť. Chrániť a presadzovať všetko a pre všetkých je naivita, utópia a infantilita.

Vyslovujem svoj osobný subjektívny názor, že takéto strany nemajú čo ľuďom ponúknuť. Nie sú politicky ani osobnostne vyprofilované a zlanária do svojich chápadiel prvoplánových voličov, ktorí sa nadchnú nad populárnym hlásateľom, podnikateľom, herečkou. Oslovujú ich jednoduché heslá typu “práca a nie dávky”, ktoré hovoria jasným, ale skrytým rasizmom a vyvolávajú v nahnevanej verejnosti kladnú odozvu. Problémy s Rómami poznáme, tak to azda pochopíme. Riešenie však neponúkajú, hoci nás presviedčajú, že áno.

Je to však prirodzené, pretože tieto strany neprešli prirodzeným vývojom. Na počiatku nevznikali ako hnutia či spolky nadšencov, ktoré sa aktivizovali za účelom dosiahnutia konkrétneho cieľa. Jednoducho sa partia zišla a dohodla sa, že založí kampaň, pozbiera pár ľudí, napíše program a ide sa do volieb s cieľom dostať sa do NR SR. Mnohým sa podarí zohnať pár osobností, to však nestačí. Netvoria väčšinu a sú obvykle pohltení ambicióznymi žralokmi, ktorí sa vocpú na kandidátku na popredné miesta a odborníkov odsúvajú na nezvoliteľné pozície.

Ani z hľadiska demokracie to v týchto stranách nevyzerá obvykle rúžovo. Väčšinou demokracia neexistuje. Režim vo vnútri je autoritatívny, rozhoduje republiková rada “starších”. Vyvolená elita, ku ktorej radoví členovia prístup nemajú. Nové strany až taký vojenský režim nemusia spočiatku pociťovať, no pravdepodobne ich to neminie. Miliónové kampane predsa niekto neplatí len tak. Z rostopaše.

Takéto strany nie sú najmä v ťažkých časoch nie sú pre slovenskú politiku a hospodárstvo stabilným prvkom. Nedisponujú ľudskými zdrojmi, politickými skúsenosťami a vedmosťami z riadenia štátnej správy. Štát totiž nie je s.r.o. a pre neho platia iné zákonitosti.

Ani Slovensko si nemože v tejto chvíli dovoliť omyl-pokus v podobe ružových okuliarov a sladkého mámenia v podobe pekných sloganov, farieb, billboardov.

Slovenská politická scéna potrebuje stabilitu a nie burzových malérov. Uvidíme, čo si volič vyberie. Či starých skúsených bardov, alebo nagélovaných burzových žralokov s energetickým nápojom… Sám som zvedavý.

Nabudúce pár slov ku KDH, SNS, MOST-HÍD.