Človek.

Môj príspevok bude azda trochu kontraverzný. Kauza Markíza, kauza žilinských pozemkov pre KIA, tlačová beseda na tému SaS a SaSanka. Dokáže verejnosť abstrahovať od informácii, ktoré má len z počutia, prípadne médií a je schopná sa zamerať na logickú podstatu veci?

Vžil som sa do osoby Mariána Kočnera. Na chvíľu som ním bol. Zvažoval som, čo ho viedlo k tlačovej besede. Nebudem zosnovávať superkontrašpionážne tajné konšpirácie, vychádzal som z jednoduchých súvislostí. Pretože všetko vychádza z jednoduchých, priam pudových príčin.

Nebudem Mariána Kočnera obhajovať. Mám však právo názor vysloviť.

Marián Kočner určite nezačínal s podnikaním ako dáky zakríknutý a utiahnutý chlapec. Povedzme si na rovinu, že slovenský trh si podnikateľa vytvára sám. Ako? Napríklad tým, že tí, čo svoje slovo plnia, tešia sa dobrej povesti a klamári či neplatiči iste nebudú svojich veriteľov, ktorí ich nekompromisne naháňajú, velebiť. Nejeden podnikateľ začne podnikať, požičia peniaze a pod. Nesie podnikateľské riziko, ktoré by malo vyplývať z neúspechu podnikania a nie z toho, že ho niekto oklame. Čestného podnikateľa zákon síce chráni, ale len formálne. Vymožiteľnosť práva je obmedzená. Preto si trh sám vytvoril podnikateľov s hrubšou kožou, ktorí si svoje záujmy obhájiť vedeli, ak to už zákon nedokázal. Nehovorím, že je to správne. Ak by tak konal každý, asi by tu bol divoký západ.

Aj toto boli možno začiatky Mariána Kočnera. Vedel si vymôcť svoje nároky a iste mu dlžníci nerobili dobrú povesť. Kto si však zaslúži kritiku? Ten, čo sa domáha svojich práv, alebo podvodník, ktorý podviedol kamaráta o peniaze?

Nepoznám Mariána Kočnera. Jeden môj priateľ – stolár, však áno. Bol to drobný živnostník. Nikto dôležitý. Iba chudobný stolár. Navyše alkoholik. Stolárove výrobky odoberal jeden z hotelov Mariána Kočnera na Donovaloch.
Pamätám si, že v časoch rôznych fakturantov a tzv. podnikateľov, ktorý si stavali paláce a jednoducho nikomu neplatili, tak tento stolár bol šťastný, že s Mariánom Kočnerom, hoci nepriamo cez jeho ľudí, spolupracuje. Hovoril, že je prísny a nekompromisný a neváhal mu zfušované výrobky okamžite vrátiť. Ale ak vyrobil kvalitný výrobok, a on ho svojim prístupom vyrábať kvalitne naučil, platil ako hodinky. Poviete si, že Kočnera glorifikujem? Omyl. Ak vieme s prirodzenosťou vysloviť kritiku, mali by sme aj pochvalu. Je to prirodzené a nemali by sme sa za to hanbiť!

Kauza Markíza

Mnohí boli zhrození, akým spôsobom ľudia M. Kočnera obsadili Markízu. Kočner mal smolu, petože na rozdiel od Pavla Ruska nemal média a nemohol dostatočne obsiahlo medializovať svoju pravdu. A možno ani nechcel.
Tí, ktorí však o Markíze vedeli viac, než sa dozvedeli od Pavla Ruska, pripustia, že Marián Kočner si chránil svoj záujem. Že neveril súdom, ktoré konajú roky? Že pochyboval, že sa dovolá spravodlivosti a vykonal opatrenia, ktoré sme my, ako bežná verejnosť vnímali so zdeseným výrazom v tvári? Možno by sme názor zmenili, ak by išlo o náš byt či dom, o ktorý nás nejaký podvodník  obtiahol, ak by išlo o násilný trestný čin a my by sme sa nevedeli dovolať spravodlivosti tak, ako mnohí poškodení, ktorým sa páchatelia smejú do očí. A že mnohí páchatelia vrážd nie sú odsúdený, vieme veľmi dobre.
Paradoxne, Pavol Rusko si zabezpečil rusky hovoriacu početnú ochranku a napriek tomu sa stal martýrom. Dokonca vstúpil s podporou ľudí do politiky.

Záver tejto kauzy poznáte. Marián Kočner vojnu vyhral, hoci mnoho bitiek prehral.

Kauza žilinské pozemky

Čas plynul a Pavol Rusko sa stal ministrom. V čase výkupu pozemkov pre výstavbu závodu KIA ho mnohí obviňovali, že rieši mnohomiliónové kšefty na úkor jednoduchých ľudí, ktoré by svoje políčka chceli výhodne speňažiť. Boli to však jednoduchí ľudkovia a s tými si mocný minister môže robiť, čo chce.
Marián Kočner vstupuje na scénu po druhý krát. Skupuje pozemky za trhovú cenu. Je zrejmé, že kúpil pozemky, ktoré boli svojou polohou pre Pavla Ruska, t. č. ministra hospodárstva, kľúčové a bez nich by sa nepohol.
Choďte do Žiliny a spýtajte sa na Mariána Kočnera ľudí, ktorí spoluvlastnili spolu s ním pozemky. Vďaka nemu dostali zaplatenú kúpnu cenu, o ktorej ani nesnívalli. Že Kočner prerobil, bolo jasné. Robil to čisto z osobnej anymozity k Pavlovi Ruskovi. Tiež jasné. Išlo mu o princíp?

Nahnevaný Kočner na tlačovke

Je evidentné, že Marián Kočner sa hneval. Niekto mu liezol do súkromia. Neverím, že by Sulíka nakrúcal. Za tie roky, čo sa motá okolo politikov mal podľa mňa viac dôvodov na ich vydieranie, ak by tak chcel postupovať a nie v prípade polomŕtvej strany SaS a jej predsedu Sulíka, ktorý sa zmieta v kŕčoch na prahu zvoliteľnosti. Verím tvrdeniu, že úmyselné nakrútenie a zverejnenie by bola podnikateľova „konečná“.

Dôvodom na tlačovku bola podľa mňa zrada. Zrada priateľa. Je evidentné, že Marián Kočner to so vzťahom s Richardom Sulíkom myslel vážne. Vážna spolupráca, rozhovory, priateľstvo. A to je kameň úrazu.

Deti Mariána Kočnera si zrazu v novinách čítajú, aký je ich otec prašivý a ako sa od neho všetci tí „čestní“ podnikatelia z SaS dištancujú. Jeden ho nazýva závadovou osobou, druhý mafiánom, tretia kreatúrou…A vyjadrujú sa tak tí, ktorí sa mu obrazne povedané cpali do „zadku“.
Týždeň si Marián Kočner o sebe číta, aký je prašivý. A to od ľudí, ktorý sa k nemu vtierali. Tak to rozhodne naštve.
Tlačovka bola prejavom jeho hnevu. Hnevu zo zrady zo strany Sulíka. Sulík zradil Radičovú, keď obsah interného rozhovoru vynášal a zradil aj priateľa, ktorého v médiách označil za „prašivého“.

Povedzme si úprimne, Marián Kočner mal takpovediac a možno aj doslovne naozaj kontraverzné obchodné prípady s možno ešte kontraverznejšími ľuďmi. O táketo kauzy majú média záujem. Nikto nepísal o tom, kde čo postavil, developoval, daroval, kde investoval. O to záujem nie je a ľudia majú radšej ohurujúce kauzy.

Rovako ako víno, aj človek vekom zreje. Týka sa to aj Mariána Kočnera. Medzičasom roky pribudli, s rokmi prišla rozvážnosť a pohľad na niektoré veci sa zmenil.

Dostávam sa k záveru, ktorým bola jeho tlačová konferencia.

Bez ohľadu na to, či s ním sympazujeme, alebo nie, musíme uznať, že ju zvládol bravúrne. S nadhľadom, s humorom, bez „koktania“. Z jeho slov bola cítiť úprimnosť, ktorú dokazuje prítomný hnev a urazená osobnosť, alebo ješitnosť. Áno, Kočner rovnako, ako mnoho iných, má svoju ješitnosť a ego. A správanie Sulíka sa ho dotklo.

Čo tým básnik chcel povedať? Že verí skôr Mariánovi Kočnerovi, ako Richardovi Sulíkovi. Vžil som sa do jeho kože, snažil som sa pochopiť jeho pocity bez predsudkov. O čo by Mariánovi Kočnerovi zverejnením nahrávok išlo? Žije si svoj tichý a pokojný život. Je „za vodou“. Má investované, zarobené. Hrá sa so životom. Viem, že sa mnohým tento názor páčiť nebude, ale odmyslime si tzv. mafiánske zoznamy a zistíme, že nič iné negatívne o Kočnerovi povedať nemôžeme.

Mnohé veci robil M. Kočner z princípu. Markíza, alebo KIA. Verím, že aj priateľstvo so Sulíkom bral principiálne. Kamarát ho zradil a zapredal kvôli politickým preferenciám. Posledná kvapka padla a rozhodol sa Sulíkovi „vymaľovať“. Tak ako „vymaľoval“ Ruskovi. A že je to skvelý maliar, tak to história ukázala.

PS: odporúčam pozrieť si tlačovku Mariána Kočnera, ale kvôli objektivite aj Richarda Sulíka. Kým jeden rozprával, druhý zatĺkal…