Človek.

Mnohí tvrdia, že máme to, čo niekto chcel, aby sme vybojovali: -izmus vystriedal -izmus. Ževraj osoby a obsadenie ostali, zmenil sa spôsob.

Demokracia. Vláda ľudu. Zastupiteľská demokracia. Máme, čo sme si vybojovali.

Sloboda je relatívna. Obmedzujú je rôzne faktory. Príjem, vierovyznanie, politická príslušnosť, etnická príslušnosť. Nie, nehovorím o formálnej slobode, ktorú nám garantuje Ústava SR. Reč je o slobode, ktorá sa prejavuje v neformálnych vzťahoch. V skutočnom živote.

Účelom tejto úvahy nie je snaha popierať zločiny socializmu. Ale upozorniť na zločiny súčasnosti. Ťažko bude niekto ospravedlňovať vypočúvanie na VB len preto, lebo sa niekto vyjadril proti niekoho záujmom. A to v tom lepšom prípade. V horšom prípade väzba.
Pádom opony sme získali veľa práv. Výhod. Ale ako to chodí, tak i povinností a nevýhod.

Hlavné úlohy obsadené

Kým predtým kumulovala bohatstvo skupina vyvolených, dnes ho kumuluje tiež skupina vyvolených. A čuduj sa svete, v mnohých prípadoch tá istá. Iba spôsoby sa menia. Sú sofistikovanejšie a nie tak drzé a arogantné. Dnes sa už nenosí, aby si vplyvný človek proste niečo utrhol a odniesol. Dnes sa urobí mediálna kampaň, získa sa sympatia verejnosti a verejnosť mu sama dá, čo si vplyvný človek želá a ešte s radosťou zatlieska.
Nikdy nie je možné niečo získať bez toho, aby sme niečo stratili. Rovnováha zrejme musí byť zachovaná.

Za čo nám (ne)bude smutno

Stratili sme šedé ulice, uniformný tovar, relatívne život. Všetko je relatívne. Rady na pomaranče boli, aj neboli. Ako kde. Mnoho ľudí cestovalo do Juhoslávie k moru. Iní zase nie. Nemali na to. Ľudia chodili do kostola. Niektorým to prekážalo a vždy sa našiel nejaký „dobrodinec“, ktorý bonzoval a zaistil tak kamarátovi kariérny vzostup. Kádrovalo sa, teplé miesta boli rezervované…Neschopní dostávali funkcie.

Boli mladomanželské pôžičky, boli byty. Pracoval takmer každý. Polícia mala rešpekt. Hoci i za malú krádež prišiel exemplárny trest. Vraždy? Ojedinele. Babku na ulici nikto pre 1 Kčš nezabil. Byty a domy sa nezamykali, dvere mali kľučky aj z vonkajšej strany. Deti behali z domu do domu, z dvora do dvora.

Čo sme získali?

Môžeme cestovať. Kde len chceme. Teda kde máme bezvízový styk. Ideme zo štátu do štátu. Cez hranice plynule, s pribrzdením. Nádherný pocit.

Verejná bezpečnosť neexistuje. Hurá. Môžeme ísť slobodne do kostola, ponadávať si na komunistov. Nikto nás nezavrie, nikto nebude s obuškom vypočúvať. To je všetko fakt.

Ako je to však v skutočnosti?

Skutočne žijeme svoj sen?

Mnohí nemajú prácu. Tí, ktorí ju majú, nemajú žiadnu istotu, čo bude o týždeň.
Teplé  miesta na úradoch sú stále „rezervované“ pre kamarátov.
Nájomné byty sa nestavajú, mladí sa nepodporujú. Ceny nehnuteľností sú nedostupné, hypotekárne úvery strhávajú mladých do otroctva.
Cestovať môžeme, to je skvelé. Mnohí však nemajú za čo.
Názor? Iste, môžete si ho povedať a nikto vás obuškom „nepozdraví“. Zato beda, ak sa vyjadríte negatívne na adresu nejakej politickej strany a váš kolega či šéf bude náhodou jej sympatizantom. Vaša stolička bude mať už iba jednu nohu. Aj tá bude polámaná a bude otázkou času, že sa stanete nepohodlným či nadbytočným.

Pribudlo nám pomarančov, aj banánov. Ale žiaľ aj zlodejov a vrahov.

Pribudli bezpečnostné systémy, stavajú sa nedobytné pevnosti. Ľudia na seba zazerajú, klamú sa a podvádzajú akosi častejšie. Empatia a srdečnosť sa vytráca. Honba za peniazmi, za prežitím je citeľnejšia.

Je to v myslení

Nie, nikto vás pri výsluchu nezbije.

Fyzické násilie vystriedali sofistikovanejšie formy násilia. Médiálna likvidácia, ekonomická likvidácia. Vyšetrovanie, kriminalizácia. Je demokracia. Máme práva aj povinnosti. Kým v minulosti stačilo udať suseda nacistovi, dnes sa stačí pomstiť tak, že podám na suseda trestné oznámenie a urobím mu zo života peklo. Nikto mu pol roka života počas vyšetrovania nevráti.

Ľudia sú politicky nominovaní do funkcií. Štátna moc sa zneužíva. Je to na dennom poriadku. Ako kedysi.
Úradníci zneužívajú svoje postavenie a byrokraticky šikanujú stránky. Arogancia, vybavovanie si účtov. Kamaráti si presadzujú kamarátov. Nič sa nezmenilo.
Stačí vyhrať voľby, dosadiť si panákov a začať trieskať po hlave oponentov, konkurenciu. Nepripadá to niekomu ako návrat do starých „dobrých“ čias?

Poznáte ten pocit, keď prídete na úrad a milá, usmievavá pani úradníčka vám chce zniesť modré z neba? A ani za svet nechce prijať čokoládu ako poďakovanie za ochotu, empatiu, milé správanie. Ja ho poznám a vždy som z neho v miernom šoku. Ibaže po 20 rokoch od tzv. nežnej revolúcie by to mala byť samozrejmosť a nie šok… A preto som vďačný každej dáme na úrade.

Je to v našom myslení. Všetci si uvedomujeme, čo je a čo nie je správne. Vieme to dokonale pomenovať. Ako napríklad politici v predvolebnej kampani. Po voľbách sa ale správajú akosi inak. Začínajú staré známe úkony, ktoré sú desiatky rokov snáď už zautomatizované, zakódované. Klientelizmus, korupcia, politické pomsty, zneužívanie moci, úradnícka šikana….

Voľby, funkcie, kamaráti, kšefty. ….

Ako keby sa tieto neduhy prenášali ako súčasť DNA na ďalšiu generáciu. A nie a nie to z tých hláv vytĺcť.

Ale hlavné asi bude, že sme šťastní a že môžeme cestovať. A že máme peniaze, ktorými sa dá platiť v okolitých krajinách a my si nemusíme zamieňať menu v zmenárni. Takto obvykle zhodnotí väčšina ľudí prínos demokracie.

Na záver

Nesťažujem sa. Božechráň. Vďaka demokracii dnes môže písať tento príspevok a podeliť sa z mnohými o svoj názor. Je mi ale tak trochu ľúto. Ľúto preto, lebo to mohlo ísť aj lepšie. Tí, čo demokraciu na Slovensku „tvorili“, to zrejme nie celkom dobre pochopili. A tí, čo v nej pokračovali, to nenapravili. Stratili sme 20 rokov. Mnohé vážne spoločenské problémy sa nepodarilo odstrániť. Ani po generačnej výmene a zdá sa, že ani druhá generácia nemá na vec odlišný názor. Azda je to celoeurópsky a svetový problém, ktorý sa volá moc a peniaze. A tieto dve veličiny sú zrejme nadčasové. Prekonajú všetky -izmy.
Ale ako som povedal, nesťažujem sa. Len som si tak povzdychol.