Človek.

Sledujem dychberúce vyjadrenia šéfa Bieleho domu, ukrajinského prezidenta a jeho poradcu, prezidenta Ruskej federácie, alebo veľvyslanca veľvyslanca v Berlíne, ktorý odmieta účasť na koncerte preto, lebo na ňom vystupujú ruskí umelci (mimochodom riskujúci podporou Ukrajiny svoj život). A kladiem si otázku: “Chce tu niekto vôbec mier?”

Vnímam vyjadrenia osobností, ktoré sa vzájomne pretekajú v kreativite, kto vymyslí jednému krajší kompliment a súčasne druhému obludnejšiu invektívu. Na jednej strane štátnik a hrdina, na druhej strane mäsiar a psychopat. Neustále správy o úpadku morálky v armáde nepriateľa, o zlyhaní a neúspechu, alebo naopak o čiastočnom úspechu. Ktoré z týchto rečí zachránilo čo i len jeden ľudský život, aby sa nedali nazvať jalové?

Lídri svetových mocností stoja pred kamerami, prezentujú šírku svojich ramien, principiálnosť svojich postojov, pevnosť svojich chladných a dôležitých pohľadov. Až tak iniciatívne a intenzívne, že ich prezident Zelenskyj verejne prosí, aby verbálnymi útokmi neprilievali benzínu do ohňa a neeskalovali napätie. Zbytočne. Vojna je realitou. Mocnosti však odkazujú prezidentovi Zelenskému, že pri ňom stoja. Ale do vojny sa logicky nezapoja, pretože by to znamenalo riziko jadrového konfliktu a začiatok konca sveta. Následuje zopár floskúl z lexikónu medzinárodného práva o tom, že nasadenie stíhačiek členských štátov a inej ťažkej vojenskej techniky bude považované za priamu účasť vo vojne. Rusko súhlasne pritakáva. Prezident Zelenskyj napriek tomu požaduje vyhlásenie bezletovej zóny a jej vymáhanie, čo znamená už zmienenú hrozbu jadrového konfliktu. Je zrejmé, že si želá, aby sa konflikt Ukrajiny stal konfliktom EÚ a sveta. Ibaže ono to tak celkom nie je a byť nemôže. Historické zlyhanie diplomacie Ukrajiny a Ruska ohľadne riešenia Krymu a Donbasu je realitou. Avšak na druhej strane to konfliktom EÚ a USA je. Minimálne ľudskoprávnym, verbálnym, ekonomickým.

Rovnako znejú aj utopistické želania o expresnom vstupe Ukrajiny do EU. Už len fakt, že Ukrajina nemá zabezpečenú juhovýchodnú hranicu je problematické, hoci je zrejmé, že po bezprecedentnom vstupe Ukrajiny do EÚ by prezident Zelenskyj figliarsky tento problém posunul na Európske spoločenstvo a z lokálneho problému by sa stal celosvetový. Samozrejme, nehovoriac o nespĺňaní podstatných, tzv. Kodaňských kritérii: “„Členstvo vyžaduje aby kandidátska krajina dosiahla stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpekt a ochranu menšín, existenciu fungujúcej trhovej ekonomiky, ako aj schopnosť vyrovnať sa z tlakom konkurencie a trhovými silami v rámci Únie. Členstvo predpokladá schopnosť kandidátov prevziať na seba záväzky členstva, vrátane oddanosti cieľom politickej, ekonomickej a monetárnej únie.“ (zdroj: tu) 

V každom prípade fakt, že ozbrojený konflikt vypukol je prejavom zlyhania všetkých aktérov. Jednoznačne Ruskej federácie, ktorá narušila suverenitu cudzieho štátu a popri bombardovaniu vojenských cieľov dochádza k bombardovaniu civilných cieľov. V 21. storočí čosi nepredstaviteľné. Rovnako nepredstaviteľné, ako vojna v Jemene, Iraku, Srbsku, v oblasti Donbasu. Práve toto nesporne protiprávne konanie Ruska býva argumentom na odmietanie akýchkoľvek diskusií o podieľu zodpovednosti nielen ukrajinských predstaviteľov, ale aj EÚ, resp. USA. Trochu mi to pripomína slovenský spôsob riešenia korupcie. To, že o nej nebudeme hovoriť neznamená, že neexistuje. Ako povedal český bezpečnostný expert a generál v zálohe p. Andor Šándor, v čase vojny si každá strana tvorí svoju propagandu. Síce sa viditeľne tá “západná” odlišuje od tej “kremeľskej” (keďže sa u nás hromadne nezatýka a represívne právne predpisy sa neprijímajú tak výslovne proti akémukoľvek inému názoru, ako sme tomu svedkami v Rusku), ale principiálne nebojujeme proti dezinformáciám informáciami, radšej sa snažíme neželaný názor a prejav umlčať, namiesto toho, aby bol verejne podrobený argumentácii a s hanbou odišiel do zabudnutia. 

Detto k téme pravicového extrémizmu na Ukrajine. Áno, je pravdou, že krajná pravica na Ukrajine nemá tak významnú politickú silu. Putin túto tému zneužil ako zámienku pre vojenský útok a svet reaguje tým, že sa k téme nevyjadruje. Maximálne ponúka vysvetlenie v podobe, že starý otec prezidenta Zelenského bol Žid a preto tvrdenie o podpore pravicového extrémizmu nemá logiku. Reportér Paul Moreira však prináša dokument, verejne šírený na Youtube.  Pojednáva o akceptácii pravicového extrémizmu ukrajinskou vládou. O polovojenských jednotkách, ktoré vykonávajú kontrolu územia juhovýchodnej Ukrajiny. Dokument je z roku 2016. A pokiaľ si dnes na slovenskom portáli, venovanom životnému štýlu a podnikaniu prečítame polemiku, či je správne, aby sme batalión Azov spájali s nacizmom, potom si treba klásť už trochu vážnejšie otázky, nakoľko relativizácia a spoločenské ospravedlňovanie zločinov nacizmu je neprípustné, a to aj vtedy, ak sa krajná pravica spojí s ostatnými proti rovnakému nepriateľovi. A pre dôsledky relativizácie netreba chodiť ďaleko. Stačí pohľad do NR SR.

Z OSN a Bezpečnostnej rady si mocnosti urobili svoj exkluzívny trhací kalendár. Rezolúcia nebola potrebná pri vojenskom útoku USA a NATO v krajinách “nečlenov” a zdá sa, že s rovnakou vážnosťou chápe OSN aj Rusko. Je zrejmé, že Rusko arogantne, až sarkasticky poukazuje na prítomnosť biologických zbraní rovnako, ako kedysi USA v Iraku. Koniec koncov, rovnakou rétorikou, ako USA v minulosti, odôvodnilo Rusko neospravedlniteľný útok na Ukrajinu. Vraj mierová misia a špeciálna operácia… Áno, bombardovanie pôrodnice, nemocnice či sídliska je veľmi špeciálna operácia… Čo je však na tejto rétorike podstatné je skutočnosť, že obviňovanie USA a NATO, nech by bolo akokoľvek pravdivé, neposkytuje legitimitu bezprecedentného vojenského útoku Ruska na Ukrajinu, nech si ktokoľvek o NATO, EÚ, USA, Ukrajine myslí čokoľvek. A súčasne odmietanie diskusie a zodpovednosti za zlyhanie „Západu“ v minulosti vytvára pôdu pre extrémistov.

Chápem, možno všetko je súčasťou taktiky. Demoralizovať nepriateľa prostredníctvom verejnej mienky. Zmiasť, podporiť, posilniť. Nevyznám sa, nie som expert a preto si kladiem otázky. Zaujíma ma však, kam sme sa dnes dostali a aké sú pravdepdobné varianty ďalšieho vývoja. 

Ako ďalej?

Experti sa zhodujú v jednom: Ukrajina vraj nemôže vyhrať. Čiastkové úspechy, chrabrosť, odvaha, morálna sila a motív sú jednoznačne na strane ukrajinskej armády. Ale ruská kvantita a technická vybavenosť je neporovnateľná. Polemiky, prečo doposiaľ Rusko nedobilo územie Ukrajiny vyslovujú úvahu, či bolo cieľom rýchle dobitie, alebo pomalé obliehanie a vyhladovanie obliehaných regiónov.  Prečo teda Putin doposiaľ nepoužil tažkú vojenskú techniku, po ktorej by za sebou zanechal na Ukrajine spúšť a pripísal by si zrejme rýchle a špinavé víťazstvo? Z obavy pred zásahom NATO, ktoré vopred vyhlasuje, že sa do konfliktu zapájať nebude? A aký je rozdieľ v počte 1000 mŕtvych civilistov a 1000 000 mŕtvych civilistov? Len matematický? 1000 mŕtvych civilistov je ešte spoločensky akceptovateľných? Bez ohľadu na to, množstvo mŕtvych na oboch stranách je šialené. A za čo? Je správne, ak niekto položí svoj život za nehmatateľný pocit akejsi hrdosti? Za vágne heslá a akési princípy? 

Čo nám stratégovia povedia teraz? Aké sú varianty ďalšieho vývoja?

Čo sa stane, ak bude Putin tlačený do hospodárskej likvidácie Ruska, čo dlho nepotrvá? Abdikuje a pošle prezidentovi USA Bidenovi list s prosbou o odpustenie a prezidentovi Zelenskému ospravedlnenie? Ruskému národu povie sorry, skúsil som, nepodarilo sa a život ide ďalej? Asi nie a tento vývoj je nepravdepodobný.

Dôsledky Putinových rozhodnutí pocítia nielen Rusi, ale aj Európania. Možno má Rusko záložný plán a sústredí sa na iné trhy. Pocítia však tieto dôsleky rovnako ako Európania aj Američania, keďže do konfliktu aktívne vstupuje prezident Biden a hrá v ňom kľúčovú rolu? To len na okraj, pretože čítam o tom, ako má Nemecko a Francúzsko inú pozíciu, než USA Je faktom, že inú pozíciu majú. Alebo je takáto úvaha čisto infantilná a svet vstúpi do 3. svetovej vojny bez jadrových zbraní? To je akceptovateľná predstava ako druhý možný variant? 

Alebo tretí variant, jadrová vojna? Toto je predsa no-go zóna pre každého normálneho politika. Veď práve, normálneho…
Politici rokujú o mieri spôsobom, že neustúpia ani o krok. Nuž povedzte to tým matkám zomierajúcich vojakov, alebo príbuzným obetí. Zatiaľ čo títo, vraj štátnici, ukazujú svoje principiálne postoje, tak počet mŕtvych rastie. Za tie úžasné princípy.

Je reálny štvrtý variant, o ktorom nikto legitímne nechce počuť, ale niektorí experti ho spomínajú? Že si Ukrajina pripustí uznanie Luhanskej a Doneckej republiky alebo bude požadovať, aby územie zostalo súčasťou ukrajinskej integrity, pričom však priznajú tomuto územiu špeciálny územno-správny štatút? Teda uskutoční  Ukrajina to, k čomu sa zaviazala v Minskej deklarácii? Prizná zlyhanie a neplnenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z r. 2015? Čo potom? Vzdá sa Krymu v prospech Ruska, ktoré ho de facto spravuje? De facto sa Ukrajina vzdá suverenity na vojnou zmietaných územiach. Záleží len na forme. Je toto akceptovateľné a ukončí to vojnu? Ak áno, prečo Ukrajina aj Rusko dopustí ďalších mŕtvych? Prečo počúvam vyhlásenia typu “nikdy”, “ani o krok neustúpime”?
Neutralita Ukrajiny je podľa mediálnych informácii akceptovateľná a bombardovanie a ničenie laborátórii na Ukrajine môže byť prezentované ako eliminácia možnosti výroby jadrových zbraní. Aj keď si o tom môžeme myslieť čokoľvek. Bude to Putinovi stačiť? Alebo sme presvedčení, že Rusko plánuje pokračovať útokom napr. na pobaltské štáty a preto Ukrajina nesmie ustúpiť ani o krok? Teda bude sa pokračovať vo vojne? Prejde v svetovú? Alebo v jadrovú? Ak ide len o diplomatické kecy, pozície a pózy, tak sa opäť pýtam, chce vôbec niekto mier? Myslí niekto na tie rodiny, čo opustili svoje domovy a blízkych zo dňa na deň? Na mŕtvych a pozostalých, ktorí denno-denne pribúdajú? Alebo s nami niekto hrá nechutnú hru?