Človek.

Konečne to niekto povedal nahlas!

Chorí musia byť solidárni so zdravými a nákladnou liečbou nezaťažovať štátny rozpočet. To vám odkazujú Matovič s Hegerom a Kollárom.

Chorí, máte smolu. Čo už, život je nespravodlivý, ako povedal B. Kollár.

Vypočul som si Braňa Závodského v jeho relácii Naživo. Hosťami boli zdravotnícky analytik Globsecu Martin Smatana a  viceprezidentka Organizácie na ochranu práv pacientov Elena Marušáková. A odporúčam to aj Vám. Veľmi konštruktívny rozhovor.

Zdravie vraj patrí medzi priority. Ale vzhľadom na negatívne vyhliadky makroekonomických ukazovateľ vraj nebudú dostupné inovatívne lieky (a už dnes nie sú dostupné niektoré konvenčné). Proste liečba odvrátiteľných úmrtí je pre štát zaťažujúca, hoci sme v Európe najhorší. Liečby sa teda budú podľa toho rozhovoru zamietať. Po pandemických opatreniach, kedy museli onkologickí pacienti „povedať svojej diagnóze“, aby nepostupovala, ale kvôli opatreniam štátu počkala na vhodnejší čas, dostanú chorí ďalšiu ranu.

Takto môže zmýšľať len papaláš, ktorý vie, že ak on ochorie, jeho sa to týkať nebude. Pretože pri jeho prijatí do nemocnice bude na vrátnici stáť stoporene v pozore od riaditeľa nemocnice až po vrátnika každý. Lebo prišiel papaláš.

Chudobným sa liečba nemusí dostať, lebo im ju Slovensko neposkytne a nebudú si ju schopní zakúpiť v Rakúsku alebo Česku. A ani na Slovensku, pretože doplatky sú pre nízkopríjmové skupiny katastrofálne. Ako to je v Ústave SR? Všetci sme si rovní? Zakazuje sa diskriminácia podľa sociálneho statusu? Isteže. Ibaže niektorí sú rovnejší.

A ako povedal Boris Kollár v nedávnej debate ohľadne rodičovského príspevku, máte smolu. Máte choré dieťa? Nezamestnané dieťa, ktoré nemá príjem, pretože je invalidné alebo ZŤP? Nuž smola, ako povedal Boris Kollár. Príspevok nedostanete. Život nie je spravodlivý. Boris Kollár totiž vyslovil niečo ako: Nevyprodukovali ste pre štát zdroj príjmu, ste ekonomickou príťažou, je výhodné sa Vás zbaviť. Čo tam potom, že môže ísť o rodiča policajta, ktorý štátu slúžil, bol postrelený, je invalidný, ale nemá aktívny príjem a tak jeho rodič nemá nárok na nič.

Fakt musí niekto nášmu vrcholnému predstaviteľovi pripomenúť, že práve preto, že je život nespravodlivý, máme tu princíp solidarity a nejaké kompenzačné opatrenia, ktoré by mali nespravodlivosť zmierňovať? Asi musí. Ale nezabúdajme, že to, čo sme si zvolili, je našim obrazom. To preto, aby sme vedeli, prečo sa v zahraničí mnohí hanbíme.

PS: Ak by ste sa chceli spýtať, kde sú peniaze, ktoré mohli vyššie uvedený stav zvrátiť, spýtajte sa najlepšieho ministra financií, zdravotníctva, premiéra v jednej osobe. Veď viete koho. Má totiž pripravené miliardy na ďalšie atómovky, ktoré mu napadli z večera do rána, keď sedel na wc. Nikto o ničom nevie, nikto nič neanalyzoval, nepripomienkoval. Ale svorne si vzájomne naši zvolení predstavitelia odhlasujú všetko. Pretože jeden drží druhého za orechy cez ministerstvo vnútra v súčasnosti, druhý svojim hlasovaním pred hrozbou z budúcnosti. A takto si tu na Slovensku žijeme. Ako na stredne veľkom statku, kde podpriemerní a svetom neuznávaní malomeštiaci rozhodujú o poddaných spôsobom, že nikto vo vyspelejších ekonomikách nechce ani len uveriť tomu, že by sme boli až takí sprostí a tolerovali to.