Človek.

Ostrej paľbe predchádzala mediálna. Mocnosti USA a Ruská federácia hrali nezodpovednú krvavú šachovú partiu, pričom figúrky tvoril ukrajinský ľud. Partiu, kde každý normálny vedel, že niet víťaza, ale iba porazených. A ťažkých strát. 

Submisívna a nevýrazná EÚ, ktorá sa doposiaľ nechala Ruskou federáciou kupovať zdanlivou spoluprácou a reálnou závislosťou na ruskom potrubí v súčasnosti vajatá rovnako, ako NATO, ktoré ešte nedávno smerom k Rusku ponad hlavy ukrajinského ľudu posielalo spolu s prezidentom USA mocné mediálne odkazy, ktoré vyvrcholili odchodom od vyjednávacieho stola so slovami „nemá to význam“. 

Že budú v 21. storočí behať po uliciach chlapi v rovnošatách a páliť po sebe navzájom ostrými, to je prejav všetkého možného, len nie hrdinstva a podobných nezmyslov, ktoré čítame na sociálnych profiloch slovenských papalášov, ktorí zacítili po zlate Vlhovej, alebo po výročí vraždy novinára ďalšiu príležitosť, ako zavesiť na FB status a prihriať si polievočku. Hanebné.

Je zrejmé, že Putin demonštruje svoju aroganciu a posmešne chce vyviesť Ukrajincov z omylu, že Severoatlantická aliancia je riešenie. EÚ a USA zlyhali. Vedeli, že na Ukrajine vojensky nezasiahnu. Nemôžu. Bezpečnostná rada OSN je impotentná, lebo práve tí, čo útočia, majú právo veta. Čakáme na valné zhromaždenie OSN. Nič na tom nezmenia ani tie nasprostasté hrdinské reči analytických teoretikov, ktorí ako zmyslov zbavení volajú po krviprelievaní, po stupňovaní napätia.  Aký je teda zmysel a cieľ vzájomného lokálneho ostreľovania a pribúdania mŕtvych? Nie sme v stredoveku, aby sa na hrade vyvesila zástava po jeho obsadení a nepriateľ sa zmocnil nadvlády nad územím „odtiaľto až pokiaľ oko dovidí“. 

Zo Zelenskyjho si svet urobil bieleho koňa a z Ukrajincov, ktorí za nič nemôžu, šachové figúrky.
Zelenskyj sa len bezmocne prizeral vzájomnému mediálnemu ostreľovaniu veľmocí a zúfalo upozorňoval na eskaláciu napätia. Jeho ministri žiadali svetových lídrov, aby si prestali porovnávať svoje bicepsy. Márne. Biden z tepla a z bezpečia svojej 8000 km vzdialenej kancelárie chŕlil síru, zvestoval na dennej báze svoje konštrukty ( a mnohé aj správne) napriek mierovým snahám Ukrajiny a EÚ si išiel „svoju muziku“. Svet by ani v zlom sne nepredpokladal, že Putin siahne po neospravedlniteľnej vojenskej intervencii. Na vojenskú intervenciu nedoplácajú lídri EÚ, ani USA, ale ukrajinský ľud. Kým pred vojenským útokom na Ukrajinu sme každú hodinu čítali nové stanovisko svetových lídrov, po útoku ticho. Pretaktizovali situáciu. Arogania je iste potrebná, ale história opäť dokázala, že tam, kde končí intelekt, nastupuje hrubá sila. A tej sa inteligentný musí vedieť vyhnúť, inak je to proste hlupák. Na dohodu treba dvoch. Ak USA odíde od rokovacieho stola so slovami, že to s Putinom nemá zmysel, tak k čomu viedla táto bezvýchodisková taktika?  Putin bol označovaný za psychicky nevyrovnaného, tak akákoľvek eskalácia napätia, či už mediálna, alebo spravodajská, mieru prispieť nemohla. K šialenému kroku áno. 

Celý svet, vrátane prezidenta Bidena veril, že sa Putin neodváži vydať príkaz na útok na infraštruktúru Ukrajiny. Navyše celoplošný. Ešte úvaha, že podporí separatistov v Donbase a Luhansku bola ako-tak reálna, ale toto? Neospravedlniteľné, cez čiaru.  Násilie ospravedlňovať násilým? Historickými krivdami? V normálnej spoločnosti, kde si štáty ctia medzinárodné právo a poriadok, aktuálne platné a účinné usporiadanie územia a suverenitu štátov, neexistuje pre útok a čo i len jeden zbytočne stratený ľudský život ospravedlnenie akéhokoľvek útoku. To si vyjasnime bez ohľadu na to, kto má ku komu sympatie. A po poslednom rozkaze uviesť do pohotovosti jadrové zbrane sa okruh jeho priaznivcov značne zredukoval, pretože každému, kto je svojprávny musí byť jasné, že existuje čiara, ktorú jednoducho a bez debilných rečí nikto nesmie prekročiť už aj s ohľadom na bezpečnosť tých, o ktorých záujmy akože ide… V kombinácii s rečami o ukrajinskom národe, ktoré by si iste žiaden iný národ vypočuť nechcel, dosiahol V. Putin presný opak a ja pevne verím, že väčšina Rusov sa s týmito invektívami nestotožňuje.  

Na druhej strane doplácajú na konanie svojho lídra obyvatelia Ruskej federácie, ktorých jediným previnením je ich názor a sympatie k svojmu vodcovi. Rovnako ako na Ukrajine znehodnotenie meny, hospodársky útlm, rast nezamestnanosti, nárast cudoby. Sympatie budú samozrejme k vodcovi narastať, pretože „zlá EÚ“ uvaľuje sankcie na obyčajných ľudí a pochopiteľne, že sa ruských lídrov príliš nedotknú, pretože nie sú tak sprostí, aby si včas „neupratali“ svoje aktíva. Musel by byť zázrak, aby vzrástla miera kritického myslenia u ruského ľudu (ktorá je aj na Slovensku na minimálnej úrovni) a viedla k vysloveniu čo i len jedinej kritiky. Veď sa len pozrime, ako dopadli snahy v Bielorusku. Ticho po búrke v šerbli.
A zatiaľ Putin, ako každý vodca, z tepla a luxusu svojej kancelárie sleduje na virtuálnej obrazovke pohyb drobných nemysliacich avatarov, ktorých pod rúškom vznešených myšlienok o slobode, odvahe, štátnosti či hrdinstve učil manipulovať s vražiacimi nástrojmi. A pritom aj oni riskujú svoje životy úplne zbytočne.

Od r. 2014, po zábere Krymu (bez ohľadu na historické súvislosti išlo o ) bol dostatok času na to, aby sa svetoví „lídri“ voči Rusku zariadili a prijali opatrenia. A opäť ostali len pri impotentných vyhláseniach. Svoju závislosť na Ruskej federácii efektívne prehlbovali. Namiesto toho, aby boli poučení a aby trvali na Minských mierových dohodách, ktoré boli vraj porušované oboma sranami- Ukrajinou aj Ruskom. S hrôzou čítame, že v oblastiach Donbasu a Luhanska sa doposiaľ bojovalo a bojuje. Vyše 14.000 mŕtvych? Kde boli pozorovatelia OBSE? Kde bola OSN? Kde boli statusy Slovákov na FB? Ako je možné, že toto medzinárodné organizácie tolerovali? Nikto sa nehádzal o zem, keď dochádzalo k nerešpektovaniu rezolúcie 2202 BR OSN, dôsledkom čoho boli tisícky mŕtvych mužov, žien aj detí. Všetci rátali budúce zisky z NS II, členské štáty medzi sebou súperili o dosiahnutie výhod pre svojich biznismenov a ich investície v Rusku, o čo najvýhodnejšiu cenu ruského plynu a ropy. Ak mala EÚ vyvinúť tlak na Ruskú federáciu, mali konať vtedy. Nekonali, pretože ekonomické záujmy evidentne stáli hierarchicky vyššie, ako obete nezmyselných vojenských stretov. Aj vtedy mala Ukrajina spozornieť.

Diskutuje sa o prístupových rokovania Ukrajiny do EÚ či NATO. Vraj hneď  zaraz do EÚ!, kričí Zelenkyj. A čo konvergenčné kritériá? Po nekonečných prístupových rokovaniamusela SR preukázať stabilizáciu deficitu verejných financií, zadĺženosti, inflácie, úrokových sadzieb a výmenného kurzu a uťahovali sme opasky. Len aby sme nezabudli, že pravidlá sú pravidlá.

Svetoví lídri zlyhali na plnej čiare a momentálne si následky tohto zlyhania odnášajú nevinní obyvatelia Ukrajiny. A čoskoro aj Ruska.
Vždy totiž následky budú niesť nevinní, zatiaľ čo tí, ktorí tento marazmus spôsobili, sedia vo svojom luxuse, ktorí si na chrbtoch nevinných vytvorili. A toto by sa nemali v 21. storočí stať. Zrejme sa však falošne potľapkávame po pleci, akí sme dobrí a pritom sme sa mentálne od začiatku 20. storočia zrejme príliš nezmenili. 

Túžba Ukrajiny zapojiť sa do projektu EÚ je sprevádzaná vidinou ekonomického rastu krajiny. Túžbu sprevádzala realita na hraniciach s bežným 8 hodinovým čakaním, kde čakajúcich predbiehali „vyvolené“ vozidlá, kde sa ako súčasť kontroly vkladala bankovka do pasu či kartón cigariet. Ibaže ako dokazuje slovenský príklad, je to o mentálnom nastavení. Túžba nestačí. S korupciou treba začať bojovať vo vlastných hlavách, nielen nariadeniami alebo smernicami EÚ. A k tomu rastu miezd… nuž vidíme na Slovensku, že centrá excelentnosti u nás ako huby po daždi nerastú a kvalifikovaní či talentovaní už pôsobia v zahraničí. Naša komparatívna výhoda v EÚ je nízka mzda a flexibilná pracovná sila, ktorá je chápaním rozsahu svojich práv a slobôd značne zdeformovaná pozostatkom totalitného myslenia, čo pochopiteľne udržuje dostatočnú mieru poslušnosti, nevyhnutnú pre zachovanie nízkych miezd a mnohokrát šialených pracovných podmienok.

Záverom jedno smutné konštatovanie. Svet je sa zbláznil. Toľko pokryteckých statusov. Doposiaľ bolo každému jedno, že vo svete zomierajú deti vo vojnových konfliktoch. Nikto žiadny status, že počas genocídy v Jemene zomrelo len v roku 2020 vyše 1500 detí (zdroj tu).
Samozrejme, že pomoc nášmu susedovi je absolútne v poriadku, že je to skvelé a úžasné. Miera solidarity, ktorá sa zdvihla, by mohla pokračovať. Strach a hrôzu, ktorú naši ukrajinskí susedia prežívajú, nechce nikto zažiť. Paradoxom je, že to, čo nás malo podľa Putina rozdeliť (strach), nás spája.

To však na pokrytectve nič nemení. Selektujeme, koho smrť nás zaujíma, robíme medzi ľudskými bytosťami rozdiely. Uvedené skutočnosti samozrejme žiadnym spôsobom neospravedlňujú ruský útok na suverenitu ukrajinského štátu. Ale zdá sa, že sme sa vôbec nepoučili z minulosti a preto budú nevinní i naďalej doplácať na individuálne záujmy, demagógiu, selektívnu hluchotu a slepotu, ktorá je v každom kúte sveta iná. A my ostaneme rovnakými pokrytcami, ako doposiaľ. Statusy, holubice, vlajky a o tri dni opäť ľahostajnosť k prvému seniorovi na ulici, k ľuďom, ktorí nemajú čo jesť, ktorí zomierajú. Lebo načo. Nie je status, nie sú lajky.