Človek.

Tam, kde končí intelekt, začína agresia a sila. Každá vojna je preto zlyhaním rozumu a diplomacie.
Čo sa dá urobiť preto, aby k nástupu sily nedošlo? Aby diplomata a politika nenahradil násiliachtivý vojak?

Humanitárnu či hospodársku katastrofu, ktorá vojenský konflikt sprevádza, spôsobuje vždy len zopár jednotlivcov.
Mnohí psychicky labilní, egocentrickí, ješitní politici nedokážu uniesť svoju traumu z detstva a strata kontroly je otázkou času. Šíria okolo seba kult vlastnej osobnosti a ich sebaklam je podporovaný servilnými panákmi, ktorí pritakávaním čerpajú výhody v podobe spoločenského postavenia, dobrého ohodnotenia, štedrej trafiky. Akúkoľvek šialenosť vidia, mlčia. Zvolanie „kráľ je nahý“ (expresívne rozumej: „šéf je sprostý“) by totiž znamenalo kopanec a stratu tohto papalášskeho luxusu.

A ak sa v historickej chvíli v čase a priestore stretnú dvaja mentálne podpriemerní a labilní egicentrici, svetový konflikt je na svete. A nemusí to zákonite znamenať, že si uvedomujú svoje zlyhanie. Šach je totiž hra, kde sa ukáže, kto má aký stupeň intencionality. A ak je ego vyššie, ako mentálne schopnosti a onen stupeň intencionality, potom je taký politik len bábkou schopnejších a ani nevie, že svoju krajinu ženie do záhuby.

Čo sa stane, ak zlyhá rozum a nastane vojenský konflikt?

Ak dôjde k vzniku vojenského konfliktu, vieme, že nastupuje vojenská hierarchia. Na najvyšších priečkach stoja politickí nominanti ako najvyšší vojenskí velitelia a vojenskí dôstojníci. Na najnižších priečkach vojaci – pešiaci rôzneho zaradenia.
Ako to chodí tiež vieme. Vojenskí a politickí papaláši z bezpečia dobre zásobovaného a vykúreného krytu vydávajú pešiakom rozkazy ísť zomierať do prvej línie. Chápeme tú zvrhlosť? Tí, čo už zlyhali a vďaka ktorým nastal vojenský konflikt, chcú vyjednávať o mieri a dosiahnuť ho buď vojenským konfliktom, alebo absolútnou kapituláciou súpera…História ukázala, ako nešťastne takého druhé šance končia.

Pešiaci ako diaľkovo riadení avatari plnia nezmyselné rozkazy a štatistiky mŕtvych začínajú rásť. Pešiaci sa plašia, ubúda ich, treba ich psychicky k zomieraniu povzbudiť a začínajú reči o hrdinstve, o vlasti, podfarbené emotívnou hudbou, bojovým pokrikom, vlajúcou štátnou vlajkou a fotkami vyznamenaných hrdinov s metálmi na prsiach.

Zatiaľ čo pešiaci hromadne umierajú a plnia štatistiky, štátnici sa stretávajú, hrdinsky a mocne vyjednávajú a zbierajú medzinárodné uznanie za odvahu…nechutné. Denne umierajú stovky vojakov a velitelia tohto marazmu zvažujú, či budú rokovať o mesiac, dva a či sa im to vôbec oplatí. Vraj taktizujú a sú zdržanliví… Zatiaľ čo celé rodiny miznú z povrchu zemského, generácie vymierajú v nezmyselnom boji.

Svet by mal prijať veľmi jednoduché riešenie v prípade hrozby vojenského konfliktu

Ak hrozí násilný konflikt a nedajbože padnú prvé výstrely, medzinárodné právo by malo poznať inštitút obmedzenia pohybu volených predstaviteľov a vojenských dôstojníkov, spočívajúci v uzavretí „vodcov“, ktorí zlyhali, do miestnosti pod podmienkou, že sa von dostanú iba vtedy, ak predložia obojstranne prijateľnú dohodu. Niečo ako konkláve. Ideálne iba s vodou a krajcom chleba, v zime a vlhku, bez spánku. A ak po tom túžia, môžu si so sebou vziať zbrane a pokojne sa vyzabíjať, ako to považujú za riešenie. Som úprimne zvedavý, ako dlho by takéto vyjednávanie papalášov trvalo.

Hlúposť versus riešenie

Niet dôvodu, aby na hlúposť jednotlivcov doplatili celé národy. Každý (!)  vojenský konflikt má kompromisné riešenie. Pretože neexistuje víťaz, ktorý vezme všetko bez straty. Každý strana niekde získa, niekde stratí. Vždy existuje cena, ktorá nemusí byť výhodná ani za získané pozície. A je na šikovnosti  intelektuála-diplomata, aby predložil „vyčíslenie“ variánt a diplomaticky pomenoval všetky získané výhody v prípade dôstojného ústupu z niektorých pozícii každej strany vojenského konfliktu. Ekonomické, historické, národné, atď. Dosiahnutie čiastočného, podmieneného či dočasného víťazstva každej strany v oblasti, ktorú považuje protivník za kľúčovú a naopak veľkorysý ústup z pozície ako prejav zachovania dôstojnosti súpera je umením vyjednávania a diplomacie. A nechcite mi povedať, že sa to nedá a svet sa skladá iba z hlupákov.

Iba hlupák totiž príde so stratégiou násilia a porovnávania si svalov, ktorá iný efekt, ako šuchorenie peria na vypnutej hrudi slabomyselného moriaka, ktorý sa za pár hodín ocitne v trúbe, neprinesie. Hlupáci sa snažia presviedčať svet, že iná cesta ako boj neexistuje. Že na svete neexistuje skupina intelektuálov, ktorá by vedela stanoviť obostranne výhodné podmienky prímeria. Je to tá istá skupina babrákov, ktorá neospravedlniteľne zlyhala a nevynucovala obojstranné plnenie Minskej rezolúcie OSN. A takýto majú byť zárukou svetovej stability…

PS: Hovorí sa im aj užitoční idioti a hlupáci. Po ramenách sa potľapkávajúci starci, mysliac si, že prekresľujú dejiny.  A pritom len opakujú chyby, ktoré sa už toľkokrát stali. Pretože iba užitočný idiot pozná príčinu, následok a napriek tomu úmyslene opakuje chyby. Ak to robí neúmyselne, je to hlupák.
Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu, alebo peniaze. Nebude to ani tentokrát inak.