Človek.

Žijeme v štáte, kde rodičom štát odkáže, že ich dieťa musí zomrieť, pretože jeho liečba je ekonomicky neefektívna. A ten istý štát si objedná novú budovu, pretože tá súčasná je už stará a vybývaná. Pohodlie úradníka (rozumej kšeft politika) versus život človeka. Na Slovensku máme jasno. 
Rovní a rovnejší

Občan sa skladá stámiliónmi na papalášizmus a úplatky politikov, pohodlie úradníkov. Služby, ktoré za to dostáva nie sú ani hospodárne, ani efektívne, ani účinné a ani účelné. Evidentne nemusia byť.
Inými slovami, život má svoju cenu a ten Váš evidentne menšiu. Nie sme si rovní.

Urgentný príjem v Ružinovskej nemocnici? Ste otravný, čakajte 5 hodín a nebuďte drzí. Ale ak sa zraní náš najznámejší štartér, kamarát všetkých mafiánov, toho času predseda najvyššieho zákonodarného orgánu Slovenskej republiky (ako obludne to znie, že ešte aj Kočner si klopká po čele), tak sú servilne nastúpené pri vchode sestry s primárom a vítajú celebritného pacienta, aby sa mu cpali do zadku servilnými rečami. A keď sa nejaká zodpovedná sestra (hotový anjel, je ich ako šafránu) ozve, že tam nie je preto, aby nejakej botoxovej kačici robila „room servise“, tak ju štartér mediálne zlynčuje, ukáže ramená ako za starých dobrých mafiánskych čias a nikto ho do zadnice za to mediálne nenakope. Napriek tomu všetkému je Boris paradoxne to najmenšie zlo. Pretože vraj rezorty so Smerákmi a ich oligarchami zobchodoval a oni ešte napriek tomu dýchajú. Pretože vie, že koňa nemožno uštvať, lebo potom z neho nič nie je.

Štát má, štát to zaplatí

Žijeme v štáte, kde „naši“ ľudia kritizujú iných „našich“ ľudí. Záujmové skupinky súperia o prisatie sa na verejné zdroje a súťažia medzi sebou o dôveru občana. Logiku to má. Štát minie veľa peňazí na záchranu zopár životov a v pokladničke neostanú peniaze na veľkopanské huncúcstvá. Neostane na novú budovu, neostane na nové kancelárie, neostane na autá, nábytok, koberce, zahraničné cesty. Občan sa už ani len nečuduje, že každý takýto kšeft je spojený s nejakým kamarátom, príbuzným alebo bývalou firmou politika, o ktorej samozrejme politik bohorovne tvrdí, že už si ani nepamätá,o ničom samozrejme nevie, s nikým sa nestretáva a všetko je to samozrejme NÁ-HO-DA (pre lepšie pochopenie slabikuj ako Pišta).

Žijeme v štáte, kde minister na tlačovke verejne poďakuje podriadenému, ktorý urobil pre niekoho kšeft, ktorý zaplatili ľudia z vlastných peňazí. Štát môže nakúpiť byty pre policajtov za 3000 eur / m2, ale nakúpi administratívne priestory za 6100 eur / m2, v ktorých majú policajti bývať. 17 m2 kancelárie za 108 000. Strata niekoľko miliónov eur. Toto je efektívne? Určite áno. Pre kámoša politika.
Obce a mestá hovoria v podvodnom konaní developerov, ktorí postavia „akože“ kancelárie a tie potom predávajú ako „apartmánové“ byty a takto obchádzajú územní plán.  štát sa zachová rovnako. Ako takí špekulant.

Štát zaplatí len to, čo politik chce

Ako ukázala Matovičova strana OĽaNO a jej koalično-servilný partner SME RODINA, štát vie rozhodnúť o stámiliónoch a miliárdách z večera do rána. Na rôzne zákazky na ministerstvách, ktoré riadia ich nominanti (a len sprostý si dnes myslí, že časť nekončí ako ďakovné v straníckej pokladničke, alebo vrecku politika). Ale o boji s korupciou čítame na každom kroku. Ibaže nie vo vlastných radoch.

Rozhodnutie o lieku, ktorý môže zachrániť život a je odporúčaní lekárom pacienta trvá týždne a mesiace. Výsledkom je rozhodnutie, že dieťaťu liek uhradený nebude. Lebo bla bla.
Nasleduje súd, neodkladné opatrenie, aby štátna poisťovňa liek zaplatila. Namiesto toho, aby úradníci na poisťovni alibisticky mávali rozhodnutím, uhradili liečbu a v tichosti držali pästičky, oni sa odhodlane púšťajú do boja proti záchrane života dieťaťa a podávajú odvolanie na krajský súd. Veď oni predsa chránia verejný záujem, peniaze všetkých a nechcú vytvoriť precedens. A ten zlý rodič má málo starostí a výdavkov. Závidíme mu ešte aj liek, ktorý predstavuje šancu na život jeho dieťaťa? Takýchto užitočných idiotov sú plné ministerstvá a preto tento štát funguje, ako funguje.

Keď sa chce, tak sa dá

Samostatnou témou je šafárenie s eurofondami. 13 miliónov eur skupine neziskoviek, ktoré si rozdelili rozpočet po 3,5 milióna. Cieľovou skupinou sú štátni príslušníci tretích krajín odchádzajúci z Ukrajiny. Merateľné ukazovatele hovoria o tomto:

13 miliónov eúr a cieľová skupina 12 osôb je akosi priveľa peňazí na primalú skupinu. Nič sa nedeje. Slovenská republika predsa dokázala, že vie čerpať neefektívne, tak prečo túto povesť meniť? Na druhej strane, radšej nech si eurofondy rozdelia chlapci a dievčatá z neziskoviek na mzdy, ako keby ich mal minúť nejaký oligarcha na novú jachtu.

Prečo sme neschopní čerpať

Envirorezort nebol pre čerpanie podporou, ale skôr prekážkou. Ľudský faktov v podobe niektorých závislivých a zakomplexovaných úradníkov spôsobil, že zopár nesebavedomých panáčikov chcelo ostatným dokázať, že si obce a mestá peniaze kvôli omeškaniu predložiť verejne dostupný doklad deň po administratívnej lehote (nie zákonnej!) peniaze nezaslúžia a preto ich čerpať napriek vysokých nákladom na projekt a prípravu nedostanú.

A toto je poznanie, ktoré zistil každý nadšenec, ktorý dostal trafiku ministerstva. Ako aj nadšenci na pozícii štátnych tajomníkov Remišovej rezortu MIRRI. Prišli zo súkromného sektora, kde preukázali svoje schopnosti a mali dobrý príjem. Našli hordu úradníkov, ktorí si žili vlastný svet a jediné čo vedeli, je efektívne vzdorovať slabej ministerke a brániť sa novým efektívnym opatreniam, ktoré by ich nútili podávať merateľné výsledky. V takej horde sa aj zopár výkonných jedincov stratí ako povestný Sulíkov prd vo vesmíre.